SPW: Ako informovali naše médiá o masakre v Qáná

Markíza

Televízia Markíza ( 30.7.) stručne, ale vyvážene informovala o tejto udalosti. Venovala sa nielen samotnej príhode, ale aj jej dopadom (demonštrácia v Bejrúte spojená s útokom demonštrantov na budovu OSN a zasadanie RB OSN) a libanonskej a izraelskej reakcii na tento útok. Markíza označila zabitie desiatok civilistov v Qáná ako masaker.
O deň neskôr televízna stanica priniesla doplňujúce údaje o počte a skladbe obetí – napr. i to, že mnoho zabitých detí bolo fyzicky alebo mentálne postihnutých. Nepresne však informuje o „ 48-hodinovom zastavení paľby“ zo strany Izraela. V skutočnosti Izrael prisľúbil len zastavenie leteckých náletov v južnom Libanone. Tvrdenie, že Hizballáh porušuje prímerie je nepravdivé, pretože toto hnutie nijaké prímerie nevyhlásilo.
(Pozri The Guardian či Haaretz ; - zastavenie leteckého bombardovania, nie prímerie, ani „zastavenie paľby“)

STV

Spravodajstvo STV o masakre v Qáná bolo menej vyvážené ako na Markíze. Divák sa síce dozvedel koľko libanonských civilistov zomrelo pri izraelskom bombardovaní, ale následne počul hlavne izraelskú verziu udalostí. Napr. ako si izraelský premiér nad incidentom umyl ruky. Dozvedel sa tiež, že izraelská „ armáda údajne obyvateľov Qany pred útokmi varovala a vyzvala ich aby mesto okamžite opustili“. To, že obyvatelia sa z dediny Qáná nemali ako dostať však v správach nezaznieva. Aj z tohto dôvodu vyzneli správy tendenčne. Deň neskôr STV rovnako nepresne ako Markíza tvrdila: „ Medzi Izraelom a libanonským hnutím Hizballáh panuje 48-hodinový pokoj zbraní ...“

Obe televízne stanice priniesli zábery zničených obydlí a mŕtvol civilistov, ktorí zomreli v dôsledku bombardovania. STV ani Markíza sa nevrátili vo svojich príspevkoch do roku 1996, kedy sa v Qáná odohral podobný masaker – v tábore OSN a za obeť mu padlo 106 libanonských civilistov (105 šíitov a 1 kresťan).


Denníky

Z mienkotvorných denníkov, len Hospodárske noviny dali fotografiu z Qáná na titulnú stránku. Pravda na prvú stranu umiestnila záber libanonských utečencov a SME pod titulok „ Izraelské bomby zabili utečencov“ dala snímku libanonského demonštranta v Bejrúte s kameňom v ruke.

Noviny mali pri informovaní o udalosti niekoľko spoločných rysov. Všetky tri denníky uviedli reakcie predstaviteľov rôznych štátov na tento útok. Žiadny z denníkov neuverejnil komentár alebo analýzu tejto udalosti, pokiaľ nerátam veľmi zmätenú „poznámku“ s názvom Blízkovýchodná šanca v HN.


SME

Článok: Izraelské bomby zabili utečencov

Aj Jana Shemesh spomína izraelské tvrdenie, že vyzval obyvateľov dediny na odchod. Neuvádza však okolnosti, ktoré civilistom bránili v odchode z obcí na juhu Libanonu – nedostatok financií, obavy z izraelského bombardovania (Izrael zbombardoval niekoľko konvojov, ktoré odvážali civilistov z južného Libanonu napriek tomu, že obyvateľov vyzval, aby oblasť opustili), zničené cesty a mosty, nedostatok paliva a dopravných prostriedkov, vysoký vek a nevládnosť mnohých ľudí. Niektoré (2) z týchto informácií autorka zmieňuje v článku vnútri novín, ale mali by byť uvedené hneď a dané do protikladu s izraelskými výrokmi.

Hlavným pozitívom ďalšieho príspevku od Jany Shemesh je historický exkurz do roku 1996 a opis masakru v Qáná. Izraelská operácia sa nazývala Hrozná hnevu (a nie Ovocie hnevu ako uvádza autorka). Ale aj pri tejto udalosti by sa zišlo podrobnejšie a fundovanejšie opísať jej priebeh a výsledky vyšetrovania tohto incidentu zo strany OSN, AI, HRW a iných.

V ďalšom článku Shemesh zmierňuje postoj libanonského premiéra k návšteve Bejrútu zo strany C. Rice, keď jeho slová parafrázuje nasledovne: „ Libanonský premiér Fuad Siniora jej krátko po tom, čo sa začalo ukazovať, že v Kane pôjde o tragédiu veľkých rozmerov, odkázal, aby radšej ani nechodila .“ Libanonskí predstavitelia však použili tvrdšie slová a oznámili jej, že v Bejrúte nie je vítaná. Jasné odmietnutie jej návštevy vyplýva aj z nasledovného citátu libanonského predsedu vlády:

''There is no place at this sad moment for any discussions other than an immediate and unconditional cease-fire as well as international investigation of the Israeli massacres in Lebanon now,''

Pozri The Guardian, Gulfnews .


Pravda

Na rozdiel od SME píše hneď v titulnom článku nielen o izraelskej výzve civilistom, aby opustili dedinu, ale aj o ťažkostiach, ktoré sú s tým spojené. Spomína však len jednu z mnohých: „ ... Izrael ostreľuje pohybujúce sa nákladné vozidlá“. V skutočnosti nejde len o nákladné vozidlá, ale aj o mikrobusy, osobné automobily a dokonca i sanitky sa stali obeťou izraelských bômb. (Fisk, Robert: Israeli missiles had clearly pierced the very centre of the red cross on the roof of each ambulance. The Independent, 26.7.2006)

Pravda ako jediný denník upozornila na to, že tento masaker posilní postavenie Hizballáhu v očiach Libanončanov.

Pravda ( 1.8 .) podobne ako televízie uvádza nesprávne informácie o prímerí: „ Tel Aviv po tragédii vyhlásil 48-hodinové zastavenie paľby, ale ani jedna z bojujúcich strán ho naplno nedodržiavala .“


Hospodárske noviny

Branislav Kamenický z HN sa s reakciou na izraelskú verziu vysporiadal stručne, ale výstižne: „ Izraelské vojsko už predtým vyzvalo ľudí, aby opustili južný Libanon, z regiónu sa však prakticky nedá dostať.“ HN podávajú pomerne presný opis udalostí. V článkoch sa nachádza jedno protirečenie. Na prvej strane sa píše: „ Cieľom útoku boli totiž odpaľovacie rampy pre rakety Hizballáhu, ktoré hnutie umiestnilo medzi domy dedinčanov.“ Na strane štyri sa cieľ útoku zmenil: „ Podľa nemenovaného leteckého dôstojníka Izraelčania predpokladali, že v domoch sa nachádzajú bojovníci Hizballáhu, ktorí z tesnej blízkosti zničených budov už odpálili desiatky rakiet.“

Napriek spomínaným výhradám som mal z informácií v denníkoch celkom dobrý dojem.