Ako sa názormi na Wikileaks vyfarbujú komentátori

Autor: Gabriel Šípoš | 7.12.2010 o 20:01 | (upravené 7.12.2010 o 22:38) Karma článku: 14,08 | Prečítané:  22201x

Diskusiu bohužiaľ skôr formujú okrajové názory. A bližší pohľad ukazuje, že argumentácia Šebeja, Schutza, Chmelára i Havrana majú niečo spoločné.

 wikileaks.org

Keď v roku 2009 Wikileaks spolu s inými portálmi zverejnili ukradnuté maily vedcov skúmajúcich globálne otepľovanie, ktoré poukazovali na možné machinácie v snahe zveličiť hrozbu otepľovania, klimaskeptici sa nepozastavovali nad etikou narušenia súkromia. Podstatný bol verejný záujem vedieť, že tu asi niekto svet balamutí pochybnými vedeckými štúdiami. Konzervatívny a klimaskeptický týždenník .týždeň napísal:

Nedávna aféra Climagate ukázala aj druhú vec, totiž tú, že niektorí vedci zrejme falšovali svoje závery a snažili sa pred verejnosťou utajiť niektoré dôležité dáta. Ak sa hovorí o tom, že uvedená e-mailová korešpondencia bola „vytrhnutá z kontextu“, tak to vyzerá, že „kontext“ môže byť ešte horší než sa javí dnes. Reakcia „otepľovačov“ na celú aféru je príznačná: popieranie, zľahčovanie a slová o tom, že to na celej teórii nič nemení.

A podobne sa venoval evidentne nelegálne ukradnutých mailom aj Peter Schutz:

Ako prezradil aj nedávny únik mailov z Norwicha, samotní „nositelia svetla“ (jedinej pravdy) vedú medzi sebou spory aj v základných veciach, takže „musia“ švindľovať, zatajovať údaje, atď. Nevšímajme si ani, že Blaira práve vyšetrujú, lebo vstúpil do vojny v Iraku na základe lživých informácií... Hehehe. „Climagate“ však naozaj nie je situácia, v ktorej môžu politici dôveryhodne žiadať jeden od druhého, aby sa zložili, napr. na 200 miliárd pomoci rozvojovým štátom.

Keď boli zjavne nelegálne zverejnené dokumenty z Iraku, Afganistanu a  teraz aj z diplomatickej pošty amerických diplomatov, konzervatívci či sympatizanti zahraničnej politiky Washingtonu zrazu riešia aj pochybnú legálnosť dokumentov. Schutz:

Je možné, že zo stránok, či týchto, či ďalších desiatok tisíc, ktoré má Assange nachystané, sa vynoria ešte fakty, ktoré vnesú zásadne nový pohľad na nejakú skutočnosť, udalosť či politickú doktrínu. Avšak aj keby, čo by publicite dávalo akú-takú legitimitu, tento spôsob uplatňovania práva na informácie je nešťastný a má ničivý potenciál.

Jaroslav Daniška v .týždni:

Médiá, ktoré spolupracovali s WikiLeaks...odmietli riešiť otázku, ako sa táto organizácia dostala k diplomatickým archívom....pokiaľ médiá očakávajú, že politici nebudú zverejňovať utajené informácie alebo poskytovať svoje informácie súkromným lobistickým firmám, tak by mali rovnaký meter uplatniť aj na seba – a ukradnuté dokumenty odmietnuť zverejniť.

Naopak, dnešní nekritickí obdivovatelia Wikileaks a zároveň kritici USA ako Eduard Chmelár či Michal Havran ml. sa naopak tvária, že krádež či odtajňovanie neverejných dokumentov je hrdinstvo, lebo veď okrem množstva banalít odhaľujú aj neetické, pokrytecké a dosť možno aj nezákonné kroky predstaviteľov či úradníkov americkej administratívy.

Poukazujú na sebecké motivácie konzervatívcov. Napríklad Chmelár píše:

Treba si všimnúť, že tí, čo bagatelizujú význam depeší a tvrdia, že ide o známe fakty, sú tí istí, ktorí nám ešte donedávna luhali a popierali skutočnosti v nich uvedené. Ak ich nie je možné usvedčiť z klamstva iným spôsobom, tak sa to robí takto.

No už  nespomenú, že aj nimi inak často citované organizácia typu Amnesty International majú s masovým zverejňovaním detailov Wikileaks problém (info o Afganistane podľa AI a iných ľudskoprávnych organizácii mohlo ohroziť životy), že sám Assange pripustil, že Wikileaks môže mať občas ruky od krvi, no vyššie ciele by to ospravedlnili.

A z ich strany nechýbajú ani argumentačné slabé a zjavne ideologicky inšpirované výčitky. Havran:

Pár dní po zverejnení vojnových denníkov z Afganistanu organizáciou Wikileaks by ma skôr zaujímalo, čo si Dzurinda myslí o vojne, ktorá, ako sa ukazuje, je rovnako beštiálna a surová ako všetky ostatné. Dzurinda sa totiž vo svojom vysvetľovaní postoja ku Kube odvolával na nejaké "základné princípy a hodnoty". Rád by som teda zistil, či sú to tie isté, v mene ktorých vojaci NATO vraždia pod Hindukúšom Afgancov pri cisternách s vodou alebo školákov v autobusoch?

Jasné, NATO sa naozaj vydalo do Afganistanu s misiu úmyselne vraždiť civilistov...Ak niekto v Iraku zomrie náhodou kvôli informáciám Wikileaks, tiež to bude v súlade s hodnotami Assangea, však?

Chmelár:

Šebej vyhlásil: "Ten človek je jednoducho škodná, je to porušovanie pravidiel a podľa mňa patrí za mreže." Vzápätí si protirečí, keď dodáva, že zverejnené materiály nepriniesli "vôbec nič nové, žiadne tajnosti, je to bežná diplomatická pošta". V tom bode má pán poslanec pravdu. Prečo ho chce potom dať zatvoriť?

Šebej v skutočnosti povedalžiadne tajnosti, ktoré by odhaľovali nejaké konšpirácie.“ Z jeho výpovede je jasné, že kritizuje únik formálne tajnej korešpondencie, aj keď obsahovo to veľké tajnosti neboli.  A hlavne, nie je tam žiadna protirečivosť. Ak sa Chmelárovi niekto hackne počítač alebo vnikne do bytu a ukradne povedzme už uverejnené články, tak nevyniesol síce nijaké neverejné veci, ale stále konal nelegálne.

Ľavicovým kritikom vojny strašne vadia nevinné obete tankov a bômb, tak často volajú po mierovom riešení a diplomacii. Ale keď sa teraz v mnohých prípadoch komplikuje práca diplomacie, už im to zrazu nevadí.

Najväčší paradox našich veľkých zástancov aj kritikov Wikileaks je, že ich výmena názorov odhaľuje ich vlastnú hodnotovú ohybnosť. Diskusia o Wikileaks je klasickým sporom o nároku na (inštitucionálne) súkromie a verejný záujem verejnosti na kontrolu moci. Seriózny diskutér nepoprie, že úspešná diplomacia potrebuje aj nárok na súkromie, a ani to, že vlády zvyknú informácie zneužívať aj proti svojim občanom. Obe inak pozitívne hodnoty sú tak v rozpore a treba zvážiť ich optimálny pomer.

Moderná žurnalistika si po desaťročiach skúseností vytvorila štandardy, že právo na súkromie, resp. dodržiavanie zákonov (napr. nekradnutie, či odmietanie ilegálnych nahrávok) má vysokú hodnotu. Ale občas má vyššiu hodnotu verejný záujem. Etický kódex britského denníka Guardian, ktorý s Wikileaks spolupracuje, hovorí, že získané nelegálne nahrávky môžu byť publikované len ak ide o odhalenie zločinu či vážneho prešľapu, ak ide o hrozbu verejného zdravia či bezpečnosti, prípadne o odhalenie dôležitého pokrytectva osoby či inštitúcie.

Presne tu sa potom môže odohrávať seriózna debata, či je verejný záujem na zverejnení naozaj dostatočný. Vždy však za priznania, že porušenie súkromia má svoje náklady a že sa zverejňujú len vážne veci. Z môjho pohľadu niektoré odhalenia Wikileaks boli určite na zverejnenie (podozrenia na zakrývanie civilných obetí vojny, obštrukcia spravodlivosti, špehovanie diplomatov či evidentné zavádzanie verejnosti). Na druhej strane napriek istej snahe Wikileaks evidentne zverejňuje množstvo vecí s minimálnou hodnotou, resp. so zjavným ohrozením životov civilistov (viď aj včerajší príklad zoznamu teroristami potenciálne ohrozených objektov).

Ak by naši konzervatívni či ľavicoví diskutéri vymenili svoju čierno-bielu optiku za viacfarebnú, zistili by, že sa vo svojich argumentačných formátoch často veľmi podobajú. Ich preferované hodnoty ustupujú do úzadia podľa toho, aký výsledok sa vyžaduje.

 

PS Americká ambasáda v SR v minulosti finančne podporila tento blog, a momentálne sponzoruje Otvoreného vestníka obstarávania od Transparency International Slovensko, kde pracujem.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Ako sa Slovák z Terchovej stal veľkým reformátorom u Márie Terézie

Adam František Kollár, vedec a knihovník bol jedným z popredných osvietenských reformátorov.

PLUS

V kráľovstve polievok sa držková nevarí

Do niekoľkých hrncov naložili Bratislavčania svojho tvorivého ducha.

KULTÚRA

Matka naháňa únoscov svojho syna. Môže byť taký film komický?

Film Únos je prázdinovou zábavou.


Už ste čítali?