Exhovorkyňa Smeru robí poslankyni Smeru reklamu aj ako novinárka

Autor: Gabriel Šípoš | 12.11.2010 o 8:33 | Karma článku: 12,52 | Prečítané:  21402x

Bežný čitateľ časopisu Slovenka si ľahko zmýli redakčné texty s reklamou

Inak, za pár eur napíšem aj reklamný článok, nemáte záujem?Inak, za pár eur napíšem aj reklamný článok, nemáte záujem?sme.sk/SME - Tomáš Benedikovič

Katarína Kližanová Rýsová, bývalá hovorkyňa Smeru, sa po voľbách vrátila k novinárčine. Píše pre lifestylový časopis Slovenka. Ako ma upozornil čitateľ, v nedávnom čísle vyšiel od Kližanovej krátky profil poslankyne Smeru Jany Vaľovej, ktorá práve kandiduje za primátorku Humenného. Oslavný článok čitateľom pripomínal, ako Vaľová dbá o svoj región a aká je to skvelá osoba vôbec... Článok je robený v podobnom štýle ako iné redakčné články, kmeňová redaktorka Slovenky je pod ním aj podpísaná.

…oslavny clanok bol platenou inzerciou. Urcite ste si vsimli na jeho konci hviezdicku. Bez objednavky by som si material o pani poslankyni nedovolila uverejnit,” napísala mi šéfredaktorka Slovenky Mária Miková.

Takže reklama, ktorá by mala byť podľa etických štandardov ľahko rozlíšiteľná od redakčných textov, je označená malou hviezdičkou pod textom... Dá sa brať takéto označovanie reklamy za poctivé informovanie čitateľov? Skôr ide o skrytú manipuláciu a zneužívanie s cieľom zarobiť na inzercii. 

Nehovoriac o tom, že redaktorka Kližanová píše do časopisu aj platenú inzerciu, čo je v slušných médiách netolerovateľný konflikt záujmov. Ako sa dá dôverovať redaktorke (odhliadnuc od jej predchádzajúcej neslávnej kariéry), ktorá robí aj pre inzertných klientov?

 

Prísne súdy proti Pravde: V septembri 2004 publikovala Pravda na prvej strane článok „Voda bude znova drahšia, vodárne kúpili mercedesy“(nie online) a na názorovej strane na rovnakú tému glosu “Neskromní vodári,” obe od redaktora Mila Janáča. Pointa kritiky bola nasledovná: nákupom desiatok dodávkových mercedesov východoslovenské vodárne predražia cenu vody, lebo sa dali pre ich potreby kúpiť aj lacnejšie autá. To tvrdili v článku (anonymní) zamestnanci a predajcovia áut. Vodári odmietli povedať novinárovi cenu áut ani ostatných účastníkov v tendri, v ktorom vyhrali mercedesy. Nákupy áut sa premietajú do nákladov firmy, ktoré regulátor cien vody berie do úvahy pri schvaľovaní nových výmerov, pričom konkrétne nedefinované zvýšenie vodného a stočného už bolo avizované.

Po šiestich (!)rokoch skončila Pravda s prehrou na súde. Minulý týždeň publikovala na prvej strane ospravedlnenie a zaplatiť musí eurový ekvivalent sto tisíc korún. V tom istom čísle na rozsudok kriticky zareagovala šéfredaktorka Nora Slišková. Nevenovala sa vecnému obsahu rozhodnutia (či  boli články Pravdy naozaj pravdivé a korektné), ale okolnostiam – že krajský súd rozhodol raz v ich prospech a raz v neprospech, a že jeden zo sudcov mohol byť zaujatý. Slišková tiež kritizovala, že vôbec existuje možnosť odškodnenia štátnych inštitúcií či podnikov-monopolov:

Priznanie finančného zadosťučinenia je ďalšou záhadou tohto rozhodnutia. Rovnako nezmyselné je, ak sa štátna inštitúcia, napríklad ministerstvo, súdi za poškodenie dobrého mena a žiada pritom finančnú satisfakciu. Už samotný princíp, keď verejné organizácie a inštitúcie požadujú peniaze od médií a súdy im ich priznávajú, je scestný. Odhliadnuc od toho, bolo by zaujímavé vedieť, ako sa dokazuje nemajetková ujma u týchto subjektov. Organizácia, ktorá je jediná v štáte, si nárokuje priznanie odškodného. K akej nemajetkovej ujme však došlo? Keďže takáto inštitúcia alebo monopol je bez konkurencie a nikto z občanov nemá na výber.

Toto je ale dosť uletený argument. Aj monopol môže samozrejme stratiť na dobrom mene. Aj keď je monopolom pri dodávke tovaru či služby, nebude monopolom pri nákupe od dodávateľov, pri lákaní zamestnancov, pri prezentácii pre potenciálnych investorov. Ak sa o monopole vytvorí falošné zlé meno, ťažšie sa mu budú hľadať zamestnanci, menej ponúk dostane do tendrov, čo v konečnom dôsledku uškodí firme a aj štátu.

Podstatou je ale vecná stránka, najmä ako precedens pre iné médiá. Vypýtal som si finálny rozsudok a jeho odôvodnenie sudcami (Andrej Šalata, Táňa Veščičiková, Peter Tutko). Hranica medzi výhrou a prehrou bola tenká, a točila sa okolo chápania „primeranej kritiky.“ Na súdoch prevážila verzia, že Pravda poriadne nepreskúmala nákup údajne luxusných mercedesov (podľa okresného súdu „ich cena bola na porovnateľnej cenovej úrovni ako cena konkurenčných vozidiel“) a že vzťah k zdražovaniu je málo podložený („dôvodom zvýšenia cien za rok 2004 boli ekonomické ukazovatele a nie zakúpenie vozidiel,“ že vzhľadom na celkové ceny  by nákup áut znamenal zanedbateľné zdraženie, navyše by mohol aj priniesť úspory na prevádzke starých áut).

To všetko sú relevantné argumenty, aj keď podľa mňa neberú do úvahy, že vodári či ich vtedajší vlastník FNM odmietol poskytnúť základné informácie o tendri, na čo v článku Janáč upozornil.  Navyše, ešte menej je pochopiteľné je sankcionovanie glosy, názoru novinára, za jeho otázky, či nákup mercedesov nebol motivovaný inak ako starosťou o verejné peniaze. Tu súd argumentoval tým, že Janáčove pochybnosti boli založené na nedokázaných tvrdeniach o pre firmu vraj nevýhodných mercedesoch.  V poriadku, ale ak spojíme neposkytnutie základných informácií, na ktoré mala verejnosť podľa infozákona aj tak právo, sú pochybnosti novinára úplne legitímne.  Podľa mňa najväčšiu škodu na reputácii (možné nehospodárne konanie) si spôsobili vodárne samé. Pravda má podiel viny na prehnanom zveličení o zvyšovaní ceny, ktoré bolo aj v titulku. Suma sumárum, rozsudok podľa mňa dostatočne nezobral do úvahy dôležitosť otvorenej verejnej kritiky pri limitovanom prístupe k informáciám, samozrejme pri zachovaní základnej zodpovednosti za svoje slová.

 

Naozaj veľké zlacnenie?:Elektronika môže zlacnieť o desatinu, ak štát zruší obmedzenia,” napísalo v stredu SME v titulku článku Daniely Krajanovej. Bol by to podľa denníka prípad, ak by sa elektronický odpad mohol vyvážať, lebo jeho spracovanie u nás je drahšie – podľa grafu v článku (monitory, TV, spotrebná elektronika) zhruba o 20 centov na kilogram elektroodpadu.

Ako ma upozornil Tibor Blažko, 10 percentné zlacnenie veľmi pravdepodobné nie je.  Pri 5-kilovom prístroji by bola teoreticky úspora (a to predpokladáme nulové cestovné náklady) jedno euro. Ak to má byť 10 percentné zníženie z ceny, prístroj by musel stáť 10 eur. Koľko takých výrobkov existuje? Analogicky, 10-kilový výrobok by musel stáť 20 eur, 20-kilový len 40 eur, aby naozaj došlo kvôli lacnejšej recyklácii k zníženiu cien elektroniky o 10 percent. V skutočnosti ťažšie výrobky stoja od sto eur vyššie. Reálnejšia tak môže byť teoreticky úspora (bez tých dopravných nákladov) pre spotrebiteľa okolo 1-2% maloobchodnej ceny.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Českí veriaci: Slováci, s Pavlúsom ste prišli o veľa

Evanjelický farár Jakub Pavlús, ktorého prepustili za názor na homosexuálne manželstvá, si našiel nový zbor na Morave.

TECH

Musk a Hawking sa zhodli, ako musí vyzerať budúcnosť ľudstva

Jeden hovorí o Mesiaci, druhý rovno o Marse.


Už ste čítali?